Ja nechcem zomrieť, ale...

11. ledna 2009 v 12:22 | RoMi |  PrÍbEhY
Sedela na posteli, veľké, takmer dospelé oči na mňa pozerali z detskej tváre. Na svojich 12 rokov bola rozumovo veľmi vyspelá, citovo stále ešte dieťa.
Prebiehal medzi nami priam absurdný dialóg:
Ja: "Vieš, že ak nebudeš nič jesť, zomrieš?"
Ona: "Áno, už mi to hovorili mnohí."
Ja: "Preto sme ti zaviedli sondu, aby si nezomrela. Viem, že s tým nesúhlasíš, ale spravili sme to, aby sme ti zachránili život."
Ona: "Ja nechcem zomrieť, ale nechcem ani jesť. Jedenie je pre mňa to najhoršie na svete."

Jej slová dobre vystihujú dilemu, ktorou trpia mnohé anorektičky. Bez vážneho úmyslu naozaj zomrieť aj tak riskujú svoju vlastnú smrť v mene vychudnutej postavy. Je dobré mať to na pamäti. Jesť je pre vačšinu ľudí ľahké, niektorí si možno povedia, že aj anorektičky to predsa musia dokázať, čo už na tom je. Nemajú vymýšľať, nemajú trucovať, proste nech sa najedia a hotovo.
Mentálna anorexia nie je trucovanie, mentálna anorexia je vážne psychické ochorenie s najvyššou úmrtnosťou spomedzi všetkých psychiatrických chorôb. Zhruba 15% postihnutých zomiera na poškodenie vnútorných orgánov (mozog, srdce) či v dôsledku samovraždy.
Problémom u mentálnej anorexie je nízka motivácia liečiť sa, postihnutí nemajú pocit choroby. Pre terapeuta je často ťažké nadviazať s nimi kontakt a dosiahnuť, aby spolupracovali na svojej liečbe.
Ja: "Vieš, že mentálna anorexia je choroba, však?"
Ona: "Áno, viem, veľa som o tom aj čítala. Nemôžem tomu uveriť, ja sa necítim byť chorá."
Ja: "Viem si predstaviť, aké je pre teba ťažké byť v nemocnici so sondou, keď sa vôbec necítiš byť chorá."
Ona: "Som tu, lebo to chceli moji rodičia. Ja som rada anorektičkou, nechcem sa vyliečiť."
Ja: "Podľa mojej skúsenosti vačšina dievčat s anorexiou skôr či neskôr dospeje do štádia, keď sa chcú vyliečiť. Si silné dievča, dovoľ nám pomôcť ti, aby si svoju silu vedela použiť na vyliečenie sa."
Počas troch týždnov čo bola u nás, nevzala do úst ani kúsok jedla, iba čistú vodu. Vďaka výžive nasogastrálnou sondou pribrala niekoľko kíl a jej hmotnosť už nebola životu nebezpečne nízka. Trvalo niekoľko dní, kým mi povedala viac než pár slov. Potom sme sa však dokázali rozprávať aj dve hodiny v kuse. Počas tých rozhovorov som v nej spoznala inteligentnú, kreatívnu osôbku s neskutočne pevnou vôľou. Ako väčšina pacientiek s anorexiou pôsobila veľmi krehko a vzbudzovala potrebu chrániť ju. Za tým sa aj u nej skrývalo jadierko z ocele.
Než od nás odišla na detskú psychiatrickú kliniku, prišla sa so mnou rozlúčiť. Podávajúc jej ruku som si v duchu zaželala, aby ju tá pevná vôľa nestála život a aby svoju silu používala konštruktívnejšie a nie na vlastné sebazničenie. Verím, že čoskoro príde ten deň a ona sa rozhodne vyzdravieť.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama